Die Resignation gegenüber dem Krieg in der Ukraine ignoriert nicht nur die anhaltenden Gräueltaten, sondern auch deren Auswirkungen auf die zugrunde liegenden europäischen Narrative. Jetzt ist der Moment gekommen, politische Orthodoxien zu überdenken. Teil der Reihe „Lektionen des Krieges: Die Wiedergeburt Europas revisited“.
Druhý medzinárodný kongres spisovateľov na obranu kultúry, ktorý sa konal v roku 1937 vo Valencii, hlavnom meste Španielskej republiky po Francovom útoku na Madrid, sa stal známym ako veľkolepý kultúrny akt odporu voči fašizmu. Na kongrese sa zúčastnilo viac ako sto spisovateľov z celého sveta. Ich angažovanosť za to, čo nazývali revolučným humanizmom, bojom za ľudskú dôstojnosť a slobodu národov, stojí za to pripomenúť si v historicky podobnom momente, v akom sa nachádzame dnes. Mohlo by nám to pomôcť lepšie pochopiť medzinárodné ťažkosti, ktoré fašistická invázia Ruska a neokoloniálna vyhladzovacia vojna proti Ukrajine v skutočnosti predstavuje.
Hlavným politickým problémom pre delegátov vo Valencii bola politika neintervencie západných demokracií, ktorú opakovane dôrazne odsudzovali. Naopak, dnešní kultúrni a politickí pokrokári sa stiahli do svojich slonovinových veží neútočenia a neintervencie, alebo prebývajú v poetickom snení abstraktne predstavovaného pacifizmu, ktorý nie je ničím iným ako eufemizmom pre kapituláciu pred fašizmom.
Európa v súčasnosti zápasí s komplexnou výzvou, ktorá bola posledný rok a pol realitou Ukrajiny: čo robiť s pokračujúcou devastáciou? Táto otázka je skutočne viacrozmerná – obsahuje existenčnú, vojenskú, politickú, psychologickú, sociálnu, ekologickú, ekonomickú a celý rad ďalších úrovní – a nedá sa na ňu odpovedať nijako katarzne. Naopak, obsahuje len nekonečnú bolesť, a to vo všetkých ohľadoch.
Najlepším vyjadrením tejto pretrvávajúcej výzvy by mohol byť slávny obraz Edvarda Muncha Kričanie – v súčasnosti sa nachádzame presne v takomto momente úzkosti, neistoty a skreslenia. Dielo vzniklo v záchvate paniky, ktorý utrpel sám Munch v roku 1892, a panika by bola vlastne primeranou reakciou na vojnové zločiny Ruska namiesto pseudoracionálnych kalkulácií, ktoré vidíme dnes. Zdá sa, že medzinárodné spoločenstvo postupne akceptuje zverstvá ako nevyhnutné, čo je reakcia, ktorá by predtým bola absolútne nemysliteľná. Panika by možno bola aj účinnejšou politickou reakciou, ktorá by mohla vyvolať veľmi potrebné medzinárodné opatrenia.
Pokiaľ ide o vojnu v Európe, vo verejnej sfére možno rozoznať dva diskurzívne a vizuálne prístupy, ktoré odrážajú prevládajúce spoločensko-politické postoje k prebiehajúcim zverstvám. Prvým je vojnové porno, akási romantizácia ruín, ktorá je ako každé porno obscénna. Trosky tu jednoducho slúžia ako typická mediálna kulisa, ktorá udržiava ekonomiku pozornosti, zatiaľ čo tieto ruiny sú doslova neustále produkované prebiehajúcimi vojnovými operáciami. Druhým prístupom je politická fantázia povojnovej rekonštrukcie. Z psychologického hľadiska je to veľmi zvodná stratégia, pretože umožňuje vynechať krutú realitu samotnej vojny práve preto, že je neznesiteľne krutá, a namiesto toho sa sústrediť na to, čo môže prísť potom – a to všetko, kým vojna zúri bez konca.
Európa čelí kríze, ktorej výsledky určia zvyšok 21. storočia. Preto je práve teraz ten správny čas, aby Európa prehodnotila a zrevidovala svoje vlastné základné príbehy, ktoré si Európania rozprávali celé desaťročia a klamali tak seba, ako aj ostatných. Tento historický okamih bol familiárne nadávaný ako Zeitenwende (epochálny posun), ale presnejší termín, prevzatý z kultúrnych dejín Európy, by bol to, čo Aristoteles nazval peripeteia, peripetia – dramatický zvrat okolností, drastická zmena jedného stavu vecí na jeho opak. Vojna Ruska proti Ukrajine a Západu sa skutočne vyznačuje oidipovskou logikou a úlohou Európy v týchto výnimočných časoch je predovšetkým odnaučiť sa vidieť, aby sa naučila vidieť – podrobiť naratívy, ktoré sú ústredným prvkom jej dejín, hlbokej revízii a zmene, pretože sú rozhodujúce pre budúcnosť Európy.
Prvým je diskurz o genocíde. Tento základný princíp postnacistickej Európy, ktorej politická integrácia bola založená na myšlienke spoločnej zodpovednosti za holokaust, bol brutálne spochybnený ruskou inváziou na Ukrajinu v plnom rozsahu. Okrem filtračných táborov, masových deportácií, únosov a všadeprítomných mučiarní bolo na Ukrajine od 24. februára 2022 ruskou armádou poškodených alebo zničených približne 1600 kultúrnych pamiatok. Rusko sa v rámci útokov na civilné objekty zámerne zameriava na kultúrnu infraštruktúru krajiny.
Podľa Rafala Lemkina, autora pojmu genocída, je ničenie kultúrneho dedičstva metódou na dosiahnutie genocídy. Podľa neho genocída v podstate pozostáva z barbarstva (útok na ľudí) a vandalizmu (útok na kultúru). Druhá zložka však bola opomenutá v Dohovore OSN o genocíde z roku 1948. Dôvody boli jednoznačne koloniálne – viaceré západné mocnosti sa obávali, že ich pôvodné obyvateľstvo (a bývalí otroci) by mohli uplatniť zákon proti nim. OSN namiesto toho prijala Haagsky dohovor z roku 1954 o ochrane kultúrneho dedičstva v ozbrojených konfliktoch, kompromis, ktorý posunul problém na úplne inú obežnú dráhu. Skutočnou otázkou nie je, ako chrániť kultúru v čase vojny (hoci je to samozrejme nevyhnutné), ale ako zastaviť genocídu. Akonáhle sa začne úmyselné ničenie kultúry vo veľkom rozsahu, mali by sme dospieť k záveru, že máme do činenia s genocídou.
Európa však stále radšej hovorí o genocíde v zmysle politiky dejín, kultúry pamäti a „vyrovnávania sa s minulosťou“, pričom sa často vyhýba použitiu tohto termínu v súčasnosti z obavy pred jeho „relativizáciou“. Ide o typický príklad toho, čo sa v nemčine nazýva Schuldabwehr, odvracanie viny. Trauma a fetišizovaná vina za minulé zverstvá sa znovu objavili, keď bola Európa konfrontovaná s ruským barbarstvom na Ukrajine.
Problémom Európy samozrejme nie je „relativizácia“ genocídy, ale jej vlastná neochota priznať, že na Ukrajine prebieha genocída – práve preto, že genocída prebieha práve teraz! Preto má Európa tendenciu tvrdiť, že nejde o „čistú“ genocídu, že genocídu je ťažké dokázať atď. – napriek tomu, že genocídne ciele Ruska boli otvorene deklarované a verejne stanovené jeho štátnymi médiami a predstaviteľmi vrátane samotného vodcu Kremľa. Ak totiž Európa prijme predpoklad, že v skutočnosti bola dlho svedkom genocídy na Ukrajine bez toho, aby urobila všetko možné a nemožné na jej zastavenie, znamenalo by to, že vlastne umožnila, aby sa genocída uskutočnila a pokračovala. Na tom istom území ako predtým. Opäť.
Druhým európskym príbehom, ktorý je potrebné revidovať, je príbeh dekolonizácie. Tá sa stala ďalším módnym slovom v medzinárodnej verejnej diskusii, ale základným problémom je, že sa vníma a praktizuje v apolitickej, skultúrnenej podobe. Dekolonizácia sa vníma len ako prostriedok reprezentácie, zatiaľ čo každý správny antikolonializmus je predovšetkým o službe spravodlivosti. Bez toho zostáva prázdnou a módnou rétorikou. Útok Ruska na Ukrajinu, ktorý vychádza z hlboko zakoreneného koloniálneho zmýšľania, len zvyšuje naliehavosť tohto prípadu. Dekolonizácia nie je len o pripomínaní alebo reprezentovaní rôznych domorodých komunitných skúseností (nech sú akokoľvek dôležité), ale o tom, ako hnať vinníkov k zodpovednosti za ich koloniálne zločiny.
Súčasná etnografizácia dekoloniálnych otázok, ktorá je bežná v mnohých kultúrnych projektoch v celej Európe, často obnovuje typické koloniálne stereotypy a klišé, ktoré pohodlne zapadajú do neoimperiálnej fantázie bývalých aj súčasných koloniálnych mocností, ktoré sa tvária, že kolonializmus je už uzavretý prípad a že všetko, čo teraz musíme urobiť, je „oslavovať rozmanitosť“. Dekolonizácia však nie je multikulti prehliadka rôznych svetových kuchýň. To by bol totiž najhorší výsledok vojny pre ukrajinský aj krymsko-tatársky národ – znamenalo by to, že spravodlivá vec kolonizovaných bola úplne stratená.
V tomto kontexte je hlbokým zmätkom, že dekolonizáciu páchatelia fakticky preniesli na svoje obete: takzvaný globálny Juh alebo postsovietsky východ Európy. Keby Západ alebo Rusi boli ponechaní sami na seba bez akéhokoľvek tlaku z iných častí sveta, vôbec by sa dekolonizáciou nezaoberali! Ide o hlboko zvrátenú perspektívu, v ktorej sa dekolonizácia stáva pre kolonizovaných akousi terapiou alebo psychologickým cvičením, redukovaným na osobné príbehy a rodinné korene, zatiaľ čo v skutočnosti by mala byť pravým opakom, a to vysoko politizovanou a vrcholnou témou v programoch kolonizátorov.
Kolonializmus musia v prvom rade riešiť imperiálne mocnosti v minulosti i súčasnosti, nie kolonizovaní. Jediná koloniálna mocnosť, ktorá bola kedy medzinárodne potrestaná za svoje zverstvá, bolo nacistické Nemecko. Ale aj vtedy sa koloniálne zločiny skrývali za nesprávne pomenovanie Erinnerungskultur, akoby skutočne išlo len o kultúru spomienok, a nie o otvorené rany, ktoré stále definujú politickú a vojnovú realitu Európy.
Tretím európskym základným príbehom, ktorý si vyžaduje politické obnovenie, je antifašizmus. Antifašizmus bol v moderných európskych a svetových dejinách taký kľúčový, že sa často prehliadal a premenil na atribút konkrétnej politickej skupiny, subkultúry, ktorá na 1. mája vykonáva svoje obvyklé rituály. Namiesto toho by sa antifašizmus mal považovať za základný kameň dnešnej zjednotenej Európy a slobodného sveta. Bez základu antinacizmu by dnešné politické inštitúcie a rámec nikdy nevznikli! Skutočná demokracia je možná len vtedy, keď je svojou politickou povahou antifašistická, inak to nie je možné.
Európske spoločnosti si tak zvykli na rôznych pravičiarov, populistov, autokratov a autoritárstvo, že ich totálny útok Ruska na Ukrajinu zaskočil. Zrazu boli nútené čeliť základnej otázke, ktorá by mala byť historicky rozpoznateľná: ako odradiť a ukončiť fašistický štátny režim (tentoraz s jadrovým potenciálom)? Rozprúdila sa vášnivá debata o tom, či je správne definovať súčasný ruský režim ako fašistický. Paradoxne, tí, ktorí to odmietajú, sa skrývajú za prílišnú historizáciu tohto javu, nie však pre nedostatok dôvodov, ale preto, že ich je preveľa.
Naozaj zarážajúce je, ako zámerne a otvorene sa ruské úrady a armáda hrajú na nacistov vo vojne proti Ukrajine. Propagujú nacistické zdôvodnenie o „neexistujúcich“ Ukrajincoch ako zámienku na masové zabíjanie, používajú škaredý „denacifikačný“ diskurz na pretváranie historického prípadu a absurdné ospravedlnenie vojenskej invázie, štylizovanie nevyprovokovanej vojny ako pokračovania druhej svetovej vojny („môžeme to urobiť znova“) – všetky revanšistické zámery Ruska boli v skutočnosti zamerané na rozvrátenie európskeho inštitucionálneho a právneho poriadku, založeného na výsledkoch porážky nacizmu, aby sa EÚ a NATO rozpadli a znovu získali kontrolu nad Európou jej rozdelením.
Ruská vojna na Ukrajine si vynútila potrebu politického protijedu: antifašizmus musí byť medzinárodne znovu zavedený ako základ pre štátnu politiku, ako aj pre tvorbu mimovládnej politiky. Nie je to vlastnosť určitej časti politického spektra, ale predstavuje samotnú podmienku, aby politické spektrum vôbec mohlo existovať. Európa tu nesie osobitnú historickú a politickú zodpovednosť a prostredníctvom nej môže dosiahnuť to, čo Aristoteles nazval anagnorisis – zmenu z nevedomosti na poznanie, uznanie nielen osoby, ale aj toho, čo táto osoba predstavuje.
Dnes môžeme len opatrne dúfať, že takéto uznanie Európy a toho, čo predstavuje, môže otvoriť cestu od súčasnej vojnovej tragédie k celoeurópskej politickej katarzii. Nádej je však to, čo zostalo na samom dne Pandorinej skrinky.
